S tým sa jednoducho nejde nepodeliť :)
V jednom zo svojich nedávnych článkov som Vám priblížila dvojaký pohľad na internú politiku KPMG ČR týkajúcu sa ACCA skúšok. Taktiež som podotkla, že výsledok mojej prvej skúšky je ešte neznámy, a keďže dnes je už tomu inak, rada by som sa s Vami podelila o to, ako prebiehala príprava, aké pocity ma sprevádzali počas a po skúške ale tiež s tým, ako dopadla.
Nie som z tých, ktorí si pamätajú každý detail svojho života. Práve naopak, aby som si spomienky uchovala v pamäti, musia byť spojené s emocionálnym prežívaním. A presne taká bola i samotná príprava na ACCA skúšku.
Level F5, Riadenie výkonnosti, som si vybrala s jediným úmyslom - zbaviť sa jej :). Všetko abstraktné, čo som si v praxi nemala šancu vyskúšať, si totiž zatiaľ moju priazeň nezískalo. Vypísaný bol jediný termín 5.december 2011. Dva mesiace predtým som využila možnosť zúčastniť sa prípravného kurzu, vďaka ktorému som získala teoretické základy. Študijné materiály som si opätovne otvorila týždeň pred samotnou skúškou na hoteli v Humpolci, kde som vypomáhala na „predaudite“. Počas tohto týždňa som si po večeroch spracovávala atramentovým perom vlastné poznámky, ktoré som do sobotného večera mala skompletizované. V nedeľu som potom mala v pláne prepočítať si príklady z prípravného kurzu (na viac príkladov neostal čas) a večer si prejsť poznámky.
Nedeľný podvečer, 4.decembra 2011, sme si s mojou drahou polovičkou spríjemnili účasťou na muzikáli Ôsmy svetadiel. S cieľom ušetriť si nejakú tú hodinku spánku v noci, som si poznámky vzala so sebou, aby som si ich očkom prešla v MHD. Do kabelky som si však nezabudla prihodiť ani fľašku s vodou. O tom, že sa voda s atramentom neznášajú, som sa v tento večer presvedčila na vlastnej koži (nie že by som o tom nevedela, ale určite som to v danej chvíli nečakala). Príjemné emotívne rozpoloženie, ktoré vo mne zanechalo muzikálové predstavenie, striedalo znechutenie z nečitateľnosti rozmazaných dát a tiež z márnej celotýždennej námahy.
Po príchode domov som to brala ako znamenie, odložila všetky študijné materiály a schúlila sa pod perinu. Musím podotknúť, že spánok to bol viac než pokojný. Na skúšku som v pondelok vyrazila s úsmevom na tvári. Po trojhodinovom intenzívnom písaní a logickom uvažovaní som z megalomanskej skúšobnej sály odchádzala s vyrovnaným pocitom. Už mnoho kolegov priznalo, že dobrý pocit na výsledok „uspel“ nestačí. Mňa ale inštinkt zas a znovu nesklamal. Verdikt "uspel" ma neminul.
