Keď sa povie Hotel Dalibor

Prvý rok som v KPMG Česká republika nemala ako stážistka veľa možností cestovať mimo Prahu za klientmi a samozrejme som tomu, ako vtedy ešte študentka VŠE, bola rada. Párkrát sa mi ale služobná cesta pošťastila. Tento rok to so mnou a cestovaním vyzerá tak, že budem mať dostatok príležitostí vycestovať do mnohých kútov Českej republiky a spoznať tak jej krásy. Začiatok sezóny však v tomto smere nebol príliš vydarený.

Ku klientovi sme vyrážali do neďalekej dedinky pri Litomyšli. Pondelok zbehol ako voda, a tak sme sa vydali do Hotela Dalibor, v ktorom sme mali byť ubytovaní. O tom, že to bol hotel pôvodne vybudovaný pre robotníkov sme tušili z rozprávania kolegyne, ktorá z tohto okolia pochádza. S nadšením sme tam teda nešli, ale prekvapenia pre nás ešte len vstupom doň začínali. Poviem Vám, nebola som dvakrát presvedčená, že je to hotel pre ľudí. Za recepčným pultom nás totiž vítal obrovský pes, ktorý keď sa postavil na zadné, tak bol vyšší ako ja sama. Pousmiali sme sa s kolegami a ubytovali sme sa. Predtým než sme stihli vojsť do výťahu, nás ešte pán na recepcii stihol oboznámiť s tým, že kúrenie sa v hoteli zapína až o 16hod. Hmmm, bomba, pomyslela som si. Tak sme sa teda ubytovali. Vybavenie izieb, ako sme sa neskôr dozvedeli, narastalo s rastúcim číslom poschodia. Našťastie sme mali izby na najvyššom poschodí, čo znamenalo, že sme mali obrovskú plazmu a ľadničku. Tie som ale počas trojdňového pobytu takmer nevyužila. Čo by som ale dala za to, keby som mala namiesto chladnej dlaždicovej podlahy vyhrievané parkety. Hneď potom, čo sme sa vybalili, sme s kolegami vyrazili na poznávací výlet malebným historickým centrom mestečka. Predtým ale do môjho pokoja stihol vojsť pán, ktorý nám prišiel o 16hod otvoriť kúrenie. Bola to každodenná rutina...

Šťastná trefa v ubytovaní to síce nebola, ale každopádne som spoznala ďalší kúsok českej zemi a navyše sme si v rámci tímu zmerali naše motorkárske schopnosti, s ktorými samozrejme dominovali ženy J.